| Sotva si pri plnení úlohy, ktorú jej zverila NKVD, Margarita Konenkovová, agentka Lukas oddaná Sovietskemu zväzu, uvedomovala, čím sa to celé pre ňu skončí. Sotva jej napadlo, ako sa zmení jej život, keď sa zoznámi s Albertom Einsteinom, veľkým fyzikom a súčasne veľmi skromným človekom, ktorý často zo žartu hovorieval, že je "známy akurát svojou bohatou hrivou..." Život sa však zmenil. A zmenil sa tak, že cesty naspäť už nebolo... Ona "Margarita bola taká nádherná, až sa mi zdala, že je výtvorom nejakého neznámeho umelca. A tie ruky - nezvyčajne pekné, so štíhlymi, pôvabnými prstami... Také ruky som nikdy nevidel!.." Tieto slová si neskôr do svojho denníka zapíše Margaritin muž, veľký ruský sochár Sergej Konenkov, spomínajúc na prvé stretnutie so svojou budúcou ženou. Áno, vedela, ako zapôsobiť. Keď Margarita Voroncovová prišla z malého mestečka Sarapul, usadila sa v rodine lekára Ivana Bunina a začala chodiť na právnické kurzy. Tu sa zoznámila s mladým sochárom, ktorý ju uviedol do bohémskeho sveta, kde stretla vtedy už nie najmladšieho Konenkova. Ten sa do nej tak veľmi zaľúbil, že dokonca za ňou šiel do Sarapulu, kde Margaritu "schovali" pred príliš vytrvalým a "starým" ctiteľom. Zrejme im však bolo súdené, aby spoločne kráčali životom, pretože onedlho sa milovaná objavila na prahu sochárovho bytu, aby tam ostala najbližších sedem rokov a stala sa jeho tieňom... Margarita sa ľahko zapojila do víru spoločenského života hlavného mesta. Manželstvo so Sergejom Konenkovom sa dalo označiť za bezoblačné, čo jej ale vôbec nebránilo, aby si začala románik s takými mužmi ako Sergej Rachmaninov a Fiodor Šaľapin. Prirodzene, manžel všetko veľmi dobre videl. Bol to však nielen talentnovaný sochár, ale aj múdry človek, a tak radšej rozhodol nevenovať "avantúrkam" svojej manželky pozornosť... Margarita sa zmenila v Amerike, kam Konenkovovci odcestovali v roku 1923, aby sa tam zúčastnili na výstave ruského a sovietskeho umenia v New Yorku. Spočiatku sa počítalo s tým, že pobyt potrvá niekoľko mesiacov, návrat do vlasti sa však uskutočnil až o dvadsať rokov... V Spojených štátoch manželka "ruského Rodina" (takto Konenkova volali ešte pred revolúciou) odhodila šedivé a fádne moskovské oblečenie a naplno zapadla do štýlu americkej bohémy tých rokov - začala nosiť luxusné šaty, priesvitné strieborné pančuchy a rafinované ozdoby. Stalo sa módou navštevovať salón Konenkovovcov. Sergej Timofejevič hral na harmonike, vlastnoručne zhotovil vyrezávaný drevený bar. Margarita žiarila v spoločnosti a veľa ráz práve vďaka nej získaval jej muž objednávky od najvplyvnejších ľudí Ameriky. A tak v roku 1935 administratíva Princetonskej univerzity si u Sergeja Konenkova objednala bustu vedca Alberta Einsteina... On On mal v tom čase 56 rokov. Stihol sa dva razy oženiť, mať deti a okrem slávy uznávaného vedca získať aj slávu veľkého donchuana... Jeho prvou manželkou sa stala Srbka Mileva Maričová. Od dvasaťročného Alberta bola o štyri roky strašia. Ako neskôr napísal ich syn Hans-Albert: "Matka bola typická Slovanka s veľmi silnými a vžitými zápornými emóciami. Nikdy neodpúšťala krivdy..." Mimochodom, ani Einstein sa vo vzťahu k nej nezachoval ako džentlmen. Ešte kým spolu žili ako druh a družka, Mileva otehotnela a odišla rodiť k rodičom do Srbska. Vrátiť sa však musela bez maličkej Lizerl. Einstein bol toho názoru, že nemanželské dieťa uškodí jeho vedeckej kariére - v tom období sa totiž spoločnosť stavala k tomu dosť prísne. Napriek všetkému sa predsa vzali a mali spolu ešte dvoch, už zákonných synov, no vzťahy medzi manželmi dosť ochladli. Mileva ustavične žiarlila na Alberta, ktorý mal u žien veľký úspech. Neraz sa stalo, že nejaká významná a bohatá dáma prišla za ním na aute a odviezla ho na celý deň. Navyše, jeho manželka bola presvedčená, že Einstein zmaril jej vedeckú kariéru - Mileva bola veľmi nadaná matematička a na univerzitu, kam sa Albert dostal až na druhý raz, ona sa dostala na prvý. S takýmito vecami sa iba ťažko zmierovala, a tak napokon rozišli. Mileva si však všetko matematicky presne spočítala a pri rozvode sa s Albertom vopred dohodla, že Nobelovu cenu, o ktorej vtedy, prirodzene, ani netušil, dá jej. Einstein slovo dodržal a Mileva cenu dostala... Po rozchode s manželkou sa Albert porozhliadol okolo seba a prvá, koho zbadal, bola jeho sesternica Elza - žena, ktorá sa snažila vybojovať si vedca priam s nehanebnou vytrvalosťou. Podľa súčasníkov "bola Elza dosť jednoduchá žena, ktorá milovala iba handry, šperky, sladkosti a... Alberta Einsteina!" Samozrejme, spolu s jeho slávou. Starala sa oňho ako kvočka a žiarlila ako harpya. Milenky jej bratanca ju zaplavovali čokoládou a sladkosťami. Elza sedela doma a tlstla. Pritom ak cestovala, tak iba v prvej triede, pretože bola presvedčená, že len prvá trieda zodpovedá statusu jej manžela. Sám Einstein bol k luxusu absolútne ľahostajný. Ale iba do roku 1935, kým neprekročil prah ateliéru sovietskeho sochára a nezoznámil sa s jeho ženou Margaritou. Vedec v čase zoznámenia dovŕšil 56 rokov a jeho budúca milovaná - 39... "Almar" Často sa hovorí: "Stretli sa a hneď sa jeden do druhého zaľúbili". U Alberta a Margarity to však prebiehalo inak: ich vášeň rástla pomaly a postupne. Ale nič ju už nedokázalo zastaviť. Einstein v tom čase žil v Princetone. Sergej Konenkov tam bol iba jedenkrát a následne pokračoval v práci na Einsteinovej buste už bez "originálu". Zato Margarita sa začala v Princetone objavovať stále častejšie a častejšie. A po roku 1936, keď Elza Einsteinová zomrela, pevne zaujala jej miesto vedľa veľkého vedca... Celé tri roky sa mohli stretávať iba útržkovite, len na niekoľko hodín. Einsteina, ktorý sa do Margarity naozaj vážne zaľúbil, takáto situácia vonkoncom neuspokojovala. A vtedy veľký vedec, ktorý bol zároveň veľkým dobrodruhom, sa odhodlal na veľký podvod. Napísal Konenkovovi dlhý list, v ktorom mu oznámil, že Margarita vážne ochorela. K listu bolo pripojených niekoľko lekárskych potvrdení, ktoré získal od svojich priateľov-lekárov. Tí vrele "madam Konenkovovej" odporúčali, aby väčšinu času trávila v "priaznivom podnebí Saranac Lake", čo bolo miesto, kde Einstein rád oddychoval. Znepokojený manželkiným stavom, Konenkov ju poslal oddychovať do Saranac Lake. Onedlho tam prišiel aj Einstein... Teraz mohli zaľúbenci tráviť spolu oveľa viac čas. Izbu, kde bývali, nazývali "hniezdočkom". Veci, ktoré si navzájom darovali, považovali za spoločné a volali ich Almar z prvách písmen obidvoch mien: Albert a Margarita. Bola aj "Almarova prikrývka", aj "Almarovo kreslo", "Almarov hrnček". A ešte Margarita rada umývala vedcovi jeho slávnu hrivu. Keď odišla, Einstein to robil sám iba veľmi ťažko. "Práve som si umyl hlavu, ale bez veľkého úspechu. Chýba mi tvoja zručnosť a precíznosť... Ako mi to tu všetko pripomína teba... Aj naše hniezdočko osirelo..." písal jej v roku 1945, keď sa Konenkovovci už vrátili späť do vlasti... Samozrejme, muž sa čoskoro dozvedel, že Margaritine vzťahy so slávnym vedcom prekročili rámec priateľstva, a proti svojmu zvyku jej urobil poriadny škandál. Možno si uvedomoval, že jej city k Einsteinovi sú "výnimočnejšie" než v jej predchádzajúcich avantúrach. Ani škandál však Margaritu nezastavil a naďalej sa s Albertom stretávala tesne do jej odchodu do Sovietskeho zväzu... Láska alebo...? K odchodu došlo v roku 1945. Niekoľko dní pred rozlúčkou Einstein daroval Margarite zlaté hodinky, ktorú už na konci 20. storočia budu vystavené na aukcii v Sotby´s spolu s ich niekoľkými milostnými listami. Práve tieto listy slúžili ako dôkaz toho, že Margaritu a Alberta spájali nežné city. Pokým korešpondencia nebola objavená, vytváral sa celkom iný dojem... Margarita pracovala v NKVD, o čom Einstein veľmi dobre vedel. Mnohí ju obviňovali, že využíva svoje styky vo vyššom svete Ameriky na to, aby získala "jadrové tajomstvá" pre ZSSR. Tým viac, že na niektorých fotografiách je zachytená s Robertom Oppenheimerom - "otcom jadrovej bomby". Einstein o všetkom vedel. Vedel a ľutoval Margaritu. O ZSSR hovoril ako o "jej obhrublej vlasti" a po odchode Konenkovovcov sa v listoch Margarity pýtal, či ju neotravujú jej "bývali zamestnávatelia". To, že títo "zamestnávatelia" nemôžu byť "bývalí", sa americký fyzik sotva mohol dovtípiť. Ako mohol tak sa snažil jej pomôcť. Dokonca súhlasil stretnúť sa so zástupcom sovietskeho konzula v New Yorku Pavlom Michajlovom, ktorý mal na starosti vedecké styky. Ako sa však neskôr ukázalo, toto stretnutie neprinieslo žiadne plody - Einstein odmietol spolupracovať s NKVD. ...Keď sa Konenkovovci vracali do Sovietskeho zväzu, na Stalinov osobný príkaz bola vyhradená celá loď, aby sa mohli previezť všetky práce Sergeja Timofejeviča. A po návrate do Moskvy sochár dostal k dispozícii ateliér na Gorkého ulici - takéto luxusné podmienky nemal nikto. Závistlivá "smotánka" okamžite Konenkovovcov zasypala obvineniami - aj pre to, že vojnu "presedeli" v zahraničí, aj pre to, že teraz od vlády dostali príliš veľa. Unavená z týchto útokov, Margarita sa obrátila listom na samotného Beriju s prosbou, aby "ušetril jej rodinu pred týmito neopodstatnenými útokmi s prihliadnutím na jej zásluhy a zásluhy S. T. Konenkova pre vlasť..." A ak so zásluhami Sergeja Konenkova bolo všetko viac-menej jasné, o Margaretiných zásluhách sa možno iba dovtipovať - spisy o pobyte Konenkovovcov v zahraničí doteraz neboli odtajnené... Koniec Bývalí milenci si písali ešte desať rokov, až do Einsteinovej smrti v roku 1955. Vedcove listy boli smutné a dala sa z nich vyčítať depresívnosť. "... Na rozdiel odo mňa, máš pred sebou možno ešte niekoľko desaťročí pre aktívny život a tvorivosť. Veľa o tebe rozmýšľam a zo srdca si želám, aby si s radosťou a statočne vstúpila do nového života..." Nový život na seba nedal dlho čakať. Módne šaty a veľkosvetské recepcie odišli do minulosti, Margaritu pohltila práca v domácnosti. Deti s Konenkovom nemali - v mladosti sa príliš bála, že si pokazí svoju skvelú postavu... Po manželovej smrti v roku 1971 Margarita zostala úplne osamelá. Nikam nevychádzala, vyhýbala sa priateľom a príbuzným, celé týždne dokázala preležať v posteli a veľmi pribrala. Žena, ktorá jej pomáhala v domácnosti, sa svojej pani otvorene vysmievala, kŕmila ju sleďami a čiernym chlebom, náročky kazila veci a kradla šperky... Osud pripravil bývalej krásavici a očarujúcej žene strašnú smrť: v roku 1980 zomrela na vyčerpanie, jednoducho odmietla prijímať potravu. Nič ju už na tomto svete nedržalo, všetko patrilo minulosti. V súčasnosti zostala iba vyrazávaná škatulka s dokumentmi a v nej lístok s básňou, ktorú jej nevenoval veľký fyzik, ani nositeľ Nobelovej ceny Albert Einstein, ale jej milovaný muž, jej polovička z "Almara": Nemôžeš sa vytrhnúť z rodinného kruhu. Je to naše spoločné nešťastie. Skrz nebo neodvratne a pravdivo presvitá naša budúcnosť, hlava hučí ako úľ, zoslabli srdce i ruky... Hovoríš, že ma ľúbiš, no nie je to tak. Privolávam na pomoc Amora, aby ťa prehovoril byť ku mne milosrdnejšou. A. E. Vianoce, 1943 Podľa AiF |
Ahoj, nechcem ťa vyrušovať, ale dnes som si založila blog. Je to taký online obchodík a zaujímal by ma tvoj názor naň. Poprípade budem rada ak si niečo objednáš :)