Svet medicíny nepriniesol ľudstvu vždy iba pozitívny pokrok. Vo vývoji nášho druhu sa zmýlil niekoľkokrát.
Čím modernejšia doba prišla, tým viac boli pochybenia krutejšie. Tŕne v oku. Ten posledný zasiahol celé 20. storočie. Svet mlčí a zabúda. Tí, čo to zažili vám však dnes ľahko odpovedia na otázku, či existuje niečo horšie než smrť. Doživotný trest? Strata blízkych? Nie. Lobotómia.
Lobotómia je podľa odborných textov operačným prerušením spojov medzi čelovým lalokom a talamom. Laicky vysvetlené - chirurgickým, ale dokonca aj mechanickým zákrokom sa pacientovi zničia/prerušia nervové spoje medzi mozgom a vnútornou stranou čela. Lekári verili, že sa nervové spojenia obnovia a nahradia ich zdravé. Tomuto nepochopiteľnému zákroku sa podrobovali ľudia s psychickými chorobami, trpiaci migrénami, ale aj homosexuáli, hyperaktívne deti a zdraví ľudia. Fenomén sa stal razom neovládateľným a zahltil predovšetkým Spojené štáty americké. Na miesto uzdravenia prišlo vo väčšine prípadov k neskutočným zmenám v správaní a povahe pacientov. Zo dňa na deň sa z nich stali "živé mŕtvoly".
História
Počiatky lobotómie siahajú do konca 19. storočia. Inšpiráciou pre jej zavedenie sa stal prípad Phineasa Gageho z roku 1848. Pri práci utrpel mladý železničiar ťažký úraz, keď mu dlhá tyč prešla cez oko a mozog a vyšla druhou stranou hlavy. Prekvapivo prežil. Od tejto chvíle sa jeho správanie a povaha drasticky zmenili. Prvý známy "lobotomista", Švajčiar Gottlieb Burchardt, zdôvodnil svoje rozhodnutie pre vykonávanie lobotómie týmito slovami: "Doktori sú povahovo odlišní. Niektorí sa riadia pravidlom neublížiť, iní chcú spraviť aspoň niečo, lepšie ako nič. Stotožňujem sa s druhým prípadom."
Počiatky lobotómie siahajú do konca 19. storočia. Inšpiráciou pre jej zavedenie sa stal prípad Phineasa Gageho z roku 1848. Pri práci utrpel mladý železničiar ťažký úraz, keď mu dlhá tyč prešla cez oko a mozog a vyšla druhou stranou hlavy. Prekvapivo prežil. Od tejto chvíle sa jeho správanie a povaha drasticky zmenili. Prvý známy "lobotomista", Švajčiar Gottlieb Burchardt, zdôvodnil svoje rozhodnutie pre vykonávanie lobotómie týmito slovami: "Doktori sú povahovo odlišní. Niektorí sa riadia pravidlom neublížiť, iní chcú spraviť aspoň niečo, lepšie ako nič. Stotožňujem sa s druhým prípadom."
Po viacerých zákazoch, u Burchardta, ale aj ďalších doktorov sa lobotómia na chvíľu z medicíny vytratila. V 30. rokoch ju do USA "doniesol" Dr. Walter Freeman, neskoršie synonymum k názvu tohto zákroku. Svojou prácou sa snažil zdokonaliť lobotómiu a spraviť ju finančne prístupnú pre každého pacienta. Doposiaľ sa využívala metóda prevŕtania lebky, čo si vyžadovalo väčší profesionálny lekársky tím a anestéziu. Náladových ľudí a psychických, nielen väčších, porúch pribúdalo. Freeman sa rozhodol "pomôcť".
Freemanova éra
V roku 1946 uskutočnil Freeman prvú transorbitálnu lobotómiu. Použil pri nej paličku na drvenie ľadu podobnú cepínu, ktorý používajú horolezci. Prvé pokusy vykonal na ovocí. Nasledoval človek. Pri tejto metóde nemusel mať vykonávajúci vyššie medicínske vzdelanie. Na miesto anestézie sa použil silný elektrický šok. Následne sa cez očnú buľvu (nie priamo cez oko, ale nad) dostal Freeman paličkou až k mozgu. Ak usúdil, že je v dostatočnej hĺbke, začal paličkou hýbať, čím prerušil nervové spoje. To isté vykonal za druhým okom. Celý zákrok netrval viac ako 10 minút. Dokonca mohol pracovať aj naraz s dvoma paličkami.
Ellen Ionesco, dnes 88 ročná dôchodkyňa, sa stala prvou pacientkou transorbitálnej lobótomie. Jej dcéra sa na jej stav rozpomína takto: "Mama mala absolútne samovražedné sklony. Po lobotómii to zmizlo. Okamžite to prestalo. Nastal pokoj. Neviem, ako to mám vysvetliť, ale minca sa obrátila. Neviem čo (Freeman) spravil, ale spravil to správne." Prípad pani Ionescovej sa stal minoritným pozitívnym výsledkom, ktorý lobotómia vo svojej histórii priniesla.
Moja lobotómia
Jedným z najznámejších a najmladších pacientov doktora Freemana sa stal Howard Dully. Lobotómii sa podrobil ako 12-ročný kvôli nenávisti nevlastnej matky. Vymyslela si jeho neexistujúce psychické poruchy a poslala ho na zákrok. O 40 rokov neskôr napísal knihu "Moja lobotómia". "Ak sa na mňa pozeráte, ani len netušíte, že som sa podrobil lobotómii," hovorí Dully. "Vždy som sa však cítil zvláštne, ako keby mi niečo vo vnútri duše chýbalo. Na operáciu si nepamätám."
Opäť o niečo pozitívnejší výsledok. Väčšinou vzorkou výsledkov lobotómie je prípad Anny Ruth Channels, ktorá trpela neznesiteľnými migrénami. "Stalo sa tak, ako Freeman sľúbil - mama sa už viac netrápila. Nemala pojem o realite a spoločnosti. Ak hocikto prišiel k domu, pustila ho dnu na gauč a začala sa s ním rozprávať." Pani Channels sa vďaka 10 minútam premenila na dospelé dieťa. Už nikdy nebola zdravá.
Šokujúcim prípadom je operácia sestry bývalého amerického prezidenta Johna F. Kennedyho, Rosemary. Ako 23-ročná nemala chuť do života, trpela depresiami a častými zmenami nálad. Vďaka lobótomii už nikdy viac v živote nepovedala súvislú vetu. Otec to pripisoval mentálnej chorobe. Na jej počesť boli založené paralympijské hry.
Pád
Freeman bol za lobotómiu tvrdo kritizovaný. Väčšina jeho pacientov sa zmenila na živé chodiace mŕtvoly bez schopnosti vyjadrovať sa. Po USA chodil dokonca na aute prezývanom "lobotomobile" a tento zákrok vykonával na počkanie. V jeden deň ho podstúpilo 25 ľudí. V celej existencii viac ako 40 000. V roku 1967 zomrela pri svojej tretej lobotómii prvá pacientka, čo znamenalo Freemanov koniec. Zvyšok života strávil cestovaním a návštevami bývalých pacientov. V roku 1972 zomrel na rakovinu. Posledné známe prípady lobotómie sa uskutočnili v 80. rokoch minulého storočia. Od tých čias ju "nahradili" klasické tabletky.