Pred mnohými vekmi a storočiami patrila Zem iba obyvateľom lesa a to škriatkom, vílam, nymfám a driádam. Obývali les, starali sa o neho, hrali sa tu spievali a tancovali, starali sa o ranené zvieratá, diskutovali o dôležitých veciach sediac na muchotrávkach, splavovali potôčiky na listoch a skákali zo stromov držiac sa len padáčikov z púpavy.
Do tohto sveta sa narodil človek. Je tu až dodnes. Kam však zmizli všetky tieto prekrásne bytosti lesa?
Prvý problém alebo konflikt medzi ľuďmi a lesnými bytosťami nastal po objavení poľnohospodárstva. Civilizácia začala rásť a rozširovať svoje hranice. Lesy boli vyrúbané a vyklčované, aby človek mal kde pestovať obilie a jedlé plodiny pre seba a svoj dobytok, aby mal kde postaviť svoje prvé obydlia a aby mal pastviny pre svoj dobytok. Človek si postavil prvý tábor predchodcu dnešnej dediny. Už nebol hosťom iba v cudzej zemi, začal sa správať ako jej pán a stvoriteľ, vyhlásil sa za korunu celého tvorstva a začal zatláčať divočinu do vzdialenejších a vzdialenejších miest. Na začiatku to nebol žiaden problém, pretože ľudí bolo málo a nie všetky stromy padli za obeť rozpínavému tvorovi. Lesným obyvateľom to nevadilo a mnohí sa dokonca ponúkli, že novým susedom ochotne pomôžu a poradia. Škriatkovia sa presťahovali do stodôl a učili ľudí lepšie hospodáriť, obrábať pôdu šetrným spôsobom, naučili ich vzťahy medzi lunárnym rokom a rokom poľnohospodárskym, kedy čo sadiť a kedy čo zberať. Niekedy ich môžeme ešte vidieť aj v našich záhradách. Žiaľ už len sadrových. Ostatní lesní obyvatelia sa stiahli hlbšie do lesa, tam, kde ich nikto nevyrušoval a iba sem - tam sa s novými obyvateľmi vyklčovaných lesov pekne pohrali. Menili dobré mlieko na kyslé, menili polohu nábytku, šteklili ľudí spiacich v lese pod nosom a na tvári, alebo niekedy ukradli dieťa z kolísky a nechali tam iba kúsok dreva.
Ríša človeka sa však rozširovala a rozširovala a les sa zmenšoval a zmenšoval. Lesy začali byť až neúnosne malé, začali sa objavovať prvé problémy civilizácie. Väčšina farmárov už nepočúvala rady škriatkov. Ľudia objavili umelé hnojivá a to, že sa dá nimi produktivita výrazne zvýšiť. Dá sa, ale na úkor zdravia ľudí a na úkor zdravia Zeme. Noví farmári začali bohatstvo Zeme nie len využívať, ale Zem zneužívať a pomaly ju zabíjať. Väčšina škriatkov ušla a schovala sa pred "novými hospodármi". Skryli sa do svojich nových a nedôstojných príbytkov, pod cesty, do nôr, do ktorých ich vyhnal človek.
Dnes je už málo divočiny a miest, ktorých sa ešte nedotkla ruka človeka a ešte aj tento malý kúsok Zeme sa scvrkáva neuveriteľnou rýchlosťou. Jednoducho tam už nie je dostatok miesta pre všetky tie prekrásne bytosti, nymfy, driády či víly. Kde však všetky odišli, sú mŕtve? Nie, nie sú. Kam teda odišli, skryli sa? Odpoveď je trochu prekvapujúca. Oni nikam neodišli, my ľudia sme im zabrali ich životný priestor a my sme sa natoľko odosobnili a vzdialili od prírody, že ich už nevidíme a nepočujeme a preto v nich ani neveríme. Prví ľudia mali ešte veľkú znalosť prírodných zákonov a dejov, rozumeli divočine, poznali svoju úlohu vo večnom kruhu života. Vedeli, že nič sa len tak odniekiaľ neberie a nemizne, ale že život je jeden ucelený kruh, ktorý nezahŕňa len divé zvery a rastliny ale aj človeka a jemu podriadené zvieratá a rastliny. V tomto kruhu neexistuje vec dobrá, zlá alebo nepotrebná. Veci menia formu a preto je smrť začiatkom nového života. Prírodní ľudia hoci zabíjali, aby sa najedli, dobre poznali zákon o braní a o dávaní. Zabíjanie je riskantná vec. Membrána medzi svetom vo vnútri a svetom vonku je veľmi tenká a krehká. Každý raz, kedy zabíjame, riskujeme nie len zabitie reality "tam vonku" ale aj reality v našom vnútri. Riskujeme tým pretrhnutie ďalších väzieb medzi vonkajším a vnútorným svetom.
Keď človek stratil spojenie s Veľkým kruhom života, začali prvé zbytočné smrti. Človek vyhubil množstvo druhov zvierat, vtákov a rastlín, dokonca prvýkrát siahol na život svojho brata, človeka. Vzdali sme sa väzieb s prírodou pre slobodu, slobodu vyťať a vybieliť tisícky hektárov lesa, pretvoriť kravy na automaty na mlieko a sliepky na automaty na vajcia. Táto sloboda nám umožňuje robiť pokusy na zvieratách, nosiť norkové kožuchy, vyhubiť delfíny, medvede, kondory, či holuby. Bez štipky viny, bez menšieho začervenania sa..
Do tohto sveta sa narodil človek. Je tu až dodnes. Kam však zmizli všetky tieto prekrásne bytosti lesa?
Prvý problém alebo konflikt medzi ľuďmi a lesnými bytosťami nastal po objavení poľnohospodárstva. Civilizácia začala rásť a rozširovať svoje hranice. Lesy boli vyrúbané a vyklčované, aby človek mal kde pestovať obilie a jedlé plodiny pre seba a svoj dobytok, aby mal kde postaviť svoje prvé obydlia a aby mal pastviny pre svoj dobytok. Človek si postavil prvý tábor predchodcu dnešnej dediny. Už nebol hosťom iba v cudzej zemi, začal sa správať ako jej pán a stvoriteľ, vyhlásil sa za korunu celého tvorstva a začal zatláčať divočinu do vzdialenejších a vzdialenejších miest. Na začiatku to nebol žiaden problém, pretože ľudí bolo málo a nie všetky stromy padli za obeť rozpínavému tvorovi. Lesným obyvateľom to nevadilo a mnohí sa dokonca ponúkli, že novým susedom ochotne pomôžu a poradia. Škriatkovia sa presťahovali do stodôl a učili ľudí lepšie hospodáriť, obrábať pôdu šetrným spôsobom, naučili ich vzťahy medzi lunárnym rokom a rokom poľnohospodárskym, kedy čo sadiť a kedy čo zberať. Niekedy ich môžeme ešte vidieť aj v našich záhradách. Žiaľ už len sadrových. Ostatní lesní obyvatelia sa stiahli hlbšie do lesa, tam, kde ich nikto nevyrušoval a iba sem - tam sa s novými obyvateľmi vyklčovaných lesov pekne pohrali. Menili dobré mlieko na kyslé, menili polohu nábytku, šteklili ľudí spiacich v lese pod nosom a na tvári, alebo niekedy ukradli dieťa z kolísky a nechali tam iba kúsok dreva.
Ríša človeka sa však rozširovala a rozširovala a les sa zmenšoval a zmenšoval. Lesy začali byť až neúnosne malé, začali sa objavovať prvé problémy civilizácie. Väčšina farmárov už nepočúvala rady škriatkov. Ľudia objavili umelé hnojivá a to, že sa dá nimi produktivita výrazne zvýšiť. Dá sa, ale na úkor zdravia ľudí a na úkor zdravia Zeme. Noví farmári začali bohatstvo Zeme nie len využívať, ale Zem zneužívať a pomaly ju zabíjať. Väčšina škriatkov ušla a schovala sa pred "novými hospodármi". Skryli sa do svojich nových a nedôstojných príbytkov, pod cesty, do nôr, do ktorých ich vyhnal človek.
Dnes je už málo divočiny a miest, ktorých sa ešte nedotkla ruka človeka a ešte aj tento malý kúsok Zeme sa scvrkáva neuveriteľnou rýchlosťou. Jednoducho tam už nie je dostatok miesta pre všetky tie prekrásne bytosti, nymfy, driády či víly. Kde však všetky odišli, sú mŕtve? Nie, nie sú. Kam teda odišli, skryli sa? Odpoveď je trochu prekvapujúca. Oni nikam neodišli, my ľudia sme im zabrali ich životný priestor a my sme sa natoľko odosobnili a vzdialili od prírody, že ich už nevidíme a nepočujeme a preto v nich ani neveríme. Prví ľudia mali ešte veľkú znalosť prírodných zákonov a dejov, rozumeli divočine, poznali svoju úlohu vo večnom kruhu života. Vedeli, že nič sa len tak odniekiaľ neberie a nemizne, ale že život je jeden ucelený kruh, ktorý nezahŕňa len divé zvery a rastliny ale aj človeka a jemu podriadené zvieratá a rastliny. V tomto kruhu neexistuje vec dobrá, zlá alebo nepotrebná. Veci menia formu a preto je smrť začiatkom nového života. Prírodní ľudia hoci zabíjali, aby sa najedli, dobre poznali zákon o braní a o dávaní. Zabíjanie je riskantná vec. Membrána medzi svetom vo vnútri a svetom vonku je veľmi tenká a krehká. Každý raz, kedy zabíjame, riskujeme nie len zabitie reality "tam vonku" ale aj reality v našom vnútri. Riskujeme tým pretrhnutie ďalších väzieb medzi vonkajším a vnútorným svetom.
Keď človek stratil spojenie s Veľkým kruhom života, začali prvé zbytočné smrti. Človek vyhubil množstvo druhov zvierat, vtákov a rastlín, dokonca prvýkrát siahol na život svojho brata, človeka. Vzdali sme sa väzieb s prírodou pre slobodu, slobodu vyťať a vybieliť tisícky hektárov lesa, pretvoriť kravy na automaty na mlieko a sliepky na automaty na vajcia. Táto sloboda nám umožňuje robiť pokusy na zvieratách, nosiť norkové kožuchy, vyhubiť delfíny, medvede, kondory, či holuby. Bez štipky viny, bez menšieho začervenania sa..
to je proste úžasné Aďa..krásny, dojímavý článok.dnes si mala vo všetkom pravdu!